Nikdy som si nemyslela, že to ide, cítiť sa tak desivo ľahko. Vlastne sa takmer necítiť. Tušíť, že už nič iné nepríde. Vedieť, že týmto okamihom sa končí všetko… Všetko.

Taký zvláštny pocit. Nie vyslovene zlý, ale čudný.  Strašiaci. Vedieť, že už nikoho nebopozkáte na líce. Cítiť, že už nikdy neovoniate škoricu či nevychutnáte teplé kvapky letného dažďa stekajúce po tvári.  Že už viac nebudete počuť vŕzgať čerstvý sneh pod vašimi nohami. Je to také zvláštne… cítiť sa tak nehmotne.

Kto by bol povedal, že je to také jednoduché. Kto by bol povedal, že je to také ukľudňujúce. A také devastujúce.

Nejestvujú otázky, nie sú žiadne odpovede. Necítte žiaden strach z neznámeho. Všetko sa kryštáľovo vyjasní a niet priestoru na námietky. Jediné, čo dokážete vnímať, je stopercentná istota toho, čo vás čaká. Plná vedomosť toho, že vás čaká…nič. Žiadne miesto pre nádej. Len drvivé nič.

A predsa je to krásne. Necítite žiadnu bolesť. Ani kvapku tej horkosti, čo vás dusila ešte pred malou chvíľou. Na lícach vás viac nepália trpké slzy sklamania a každá vaša „keby” myšlienka už vôbec nebodá ako ostrý nôž. Konečne máte pocit, že sa môžete zhlboka nadýchnuť…

A hneď ako to skúsite, zistíte, že to nejde. Že niet čím dýchať. A hlavne niet prečo.

Najprv vás to vydesí, spôsobí obrovskú paniku. No vtom zistíte, že to už ani trochu nepotrebujete a pohltí vás všemohúci kľud, až letargia. Možno trochu nechcene, veď ešte pred chvíľou tu bolo toľko nových vecí, ktoré treba objaviť,  a teraz je vám všetko jedno. Tak sladko jedno.

A je to lepšie. Je to desaťkrát lepšie ako to, čo ste cítili predtým. Ten chaos, ktorý ste ani za svet nevedeli usporiadať, sklamanie, čo ste nedokázali prehltnúť a všetko prerážajúcu bolesť, na ktorú ste nenašli liek a už nemohli viac znášať. Všetko to, proti čomu ste už vyčerpali všetky zbrane a nemali viac čím bojovať. To všetko, pre čo ste skončili tu…

Áno, vďaka Bohu za tento pocit. Ak je to spánok, nech trvá večne. Ak je to smrť, škoda že neprišla skôr. Oveľa skôr.

Neviem, či je to dobré alebo zlé. Trochu ma desí, ako to zlé tak rýchlo prešlo, v podstate bez hlbších jaziev na duši, nie rán, ale jaziev, pretože to všetko je už za mnou. Desí ma, že aj keď to bolo také intenzívne, odišlo to tak strašne ľahko, až príliš. Na jednej strane je to dobré, veď kto sa chce dobrovoľne trápiť ?! Ale nerozumiem tomu a to ma na tom straší. Neviem, či sa mi páči táto nová Eranis, ktorá to všetko tak v pohode zvládla.
A možno to správne je, vždy som bola až príliš veľký riešič a ľuďom to liezlo na nervy. A po pravde, občas to vadilo aj mne, zbytočne som sa koncentrovala na relatívne nepodstatné veci. Ale bola som to ja, tak ma všetci poznajú a hádam aj majú radi. A ja sa bojím, že sa mením. A to nechcem, v žiadnom prípade… Nie kvôli…čomu vlastne? Ani neviem ako to pomenovať…
A ďalšie možné vysvetlenie, ako som túto “epizódku” tak ľahko prekusla, je Twilight. Viem, znie to asi komicky, ale ja vážne verím, že to môže byť aj týmto… Okrem toho, že je  táto kniha neskutočne pútavá a podmanivá, že všetky štyri diely, asi 2000 strán, prečítate jedným dychom a je vám jedno v akom jazyku, že čítate neustále – v práci, škole, doma v posteli do tretej ráno a spať idete len kvôli tomu, aby ste na druhý deň boli schopní fungovať a zase čítať… Okrem toho, že vytvára akúsi závislosť, ktorá zrejme vôbec nie je zdravá a malo by sa s ňou niečo robiť, okrem tohto všetkého je tá kniha ako srdečná terapia. Prečítate si o veciach, ktoré ste MALI práve zažívať vy, ale v tomto prípade skončia dobre, alebo sa úplne vžijete do neskutočne presného vykreslenia citov a pocitov postáv. Zamilujete sa do Edwarda a pre nikoho iného neostáva miesto… Nie, nebojte sa, teraz trochu zveličujem, naozaj je moje duševné zdravie celkom v poriadku… Ide o to, že tá kniha vás natoľko pohltí, že nemáte čas zaoberať sa niečim iným a ľutovať sa.  Vy len čítate, možno občas plačete nad knihou, no v skutočnosti nerozmýšľate nad tým, čo sa vám deje a čo vás bolí, a zrazu, ani neviete ako, to najhoršie je za vami. Myslím, že tak nejak to funguje a som strašne rada, že som si tú knihu mohla prečítať.
A toto asi bude ten najrozumnejší záver celej tejto mojej polemiky. Možno trochu absurdnej, ale nech… Možno sa nemusím báť, že sa so mnou niečo deje, asi bude stačiť keď poďakujem Mar3ekovi, že mi túto ságu dopravil do ruky, a v tichosti budem žasnúť nad tým, ako mi pomohla…
A viete čo? Už je mi úplne fajn…Asi naozaj platí, že pocity treba ventilovať

Robím si srandu, ale v podstate je to celkom vážna vec. Odíde vám človek ktorého poznáte strašne dlho. Človek, s ktorým sa stretávate, i keď nie každý deň, drvivú, ale vážne brutálne drvivú väčšinu vášho života, človek, s ktorým ste vyrastali, hrali rôzne detské hry a popritom i hľadali zemiaky zakopané v zemi…:) Mlátili sa vankúšmi, hádzali šipky z 10metrovej vzdialenosti či zdolávali Snežku a Sninský “svinský” kameň.  Alebo ho vytáčali rečami o sexi jazve nad očkom…:) Odíde vám človek, ktorého voláte kamarát od… nepamäti. A to je vážne že sila.

Mohla by som povedať “nechoď”, ale to je vážne sebecké. A pochybujem, že by na to niekto s tak triezvym úsudkom dal. Len si akosi neviem predstaviť, čo bude. Síce sa nevídame každý deň, ale aj tak bude cítiť, že tu niekto chýba. Neviem, kto mi poskytne taký ten správny pohľad na vec, keď bude treba. Kto mi pomôže zbytočnými emóciami nezafarbenou radou, keď bude problém. Kto ma bude zásobovať kvalitnými knihami v elektronickej podobe. A kto mi opraví počitač, keď ma zase odmietne počúvať…:)

Tak dúfam, že som sa vyjadrila jasne, ty môj servisný technik… S kým sa teraz budem smiať na Pruiných “prekecoch”?

„Aha, už sa preberá,“ začula som Jenkinsa.
Chcela som otvoriť oči a pozrieť sa, čo sa vlastne deje, ale oslepilo ma príliš silné svetlo. Pichlo ma v hlave, trochu som zasyčala a rukou si pritienila tvár.Ležala som na zemi, okolo mňa sa skláňalo akosi veľa ľudí. Najprv som rozoznala okuliarnatú sekretárku, ktorá zalamovala ruky a ďakovala Bohu, že sa mi nestalo nič horšie a jej vinou.Priamo nado mnou sa na mňa zubil primár, chytal ma za tvár a hladil po vlasoch. Tuším ma predtým aj trochu prefackal, lebo ma mierne štípalo líce.
Daniel kľačal z druhej strany a držal ma. Videla som ako sa mračí na doktorovu ruku, ktorá mi stále prechádzala po vlasoch. Trochu som mu stisla dlaň, aby som ho prinútila na mňa pozrieť a tak odpútala jeho pozornosť z Jenkinsovej neposlušnej ruky, a on sa usmial. Očividne mu Jenkins nič nepovedal, čo ma nevýslovne potešilo. Ale bohvie či by to neurobil, len tým že som sebou švihla o zem proste nemal kedy… Na to bude treba dohliadnuť.
„Ako sa cítiš?“ spýtal sa.
„Už dobre, ďakujem,“ šepla som. „Len som sa trošku zľakla.“
Áno, mohla som predstierať, že je to niečo vážne. Mohla som sa tváriť, že mám nejakú strašnú chorobu, naliehať na Jenkinsa, že ma musí podrobiť všetkým možným vyšetreniam a tak sa snažiť oddialiť tú návštevu. Cestu, ktorej som sa tak bála, že som nevydržala stáť na nohách…Ale načo by mi to bolo…? Primár by aj tak všetko odhalil, veď je predsa lekár, a ešte viac by som si ho pohnevala. A tentokrát by mi už neodpustil, už by sa nenechal znova nachytať a pobyt tu by mi poriadne znepríjemnil. Bohvie aký dopad by to malo na Daniela a jeho prácu a na nás dvoch. Možno by sa mu rozhodol povedať aj to, čo zatiaľ nestihol, a to by bolo zlé. Veľmi zlé.
Nezabudnem ako mi vtedy, pred niekoľkými dňami keď odo mňa nad ránom odchádzal, vo dverách povedal: „Som rád, že si už konečne ku všetkým úprimná.“ Keby len vedel, že to sa mi asi nikdy nepodarí. Že vždy tu bude niečo, čo nebudem môcť za žiadnych okolností prezradiť. Že to budem musieť tajiť. Stále.
Najhoršie je, keď sa človek zamotá do vlastných rozhodených sietí. Z nich totiž nie je úniku… A nepretržite sa zužujú a priťahujú a sú čoraz tesnejšie.Nakoniec poskytnú až príliš málo priestoru na manévrovanie a roztrhneš ich. Všetko sa vyvalí von a zaplátať sa zvyčajne už nedajú….
„Môžeš vstať?“ spýtal sa Jenknis.
Trošku som sa strhla, prekvapene na neho pozrela. Povedal to príliš nahlas a príliš blízko môjho ucha , no on si to interpretoval po svojom…
„Vidíte aká je dezorientovaná? Môže mať traumu hlavy, treba ju previezť na ošetrovňu…Rýchlo!“ vydával rozkazy a ja som sa úplne zbytočne bránila. Nenechal si ani za nič vyhovoriť, že ma treba poriadne vyšetriť a potom pozorovať.
Nevedela som čo táto jeho snaha mala znamenať. Či mal naozaj pocit, že mi niečo môže byť, či sa mi snažil výjsť v ústrety odložením návštevy ateliéru alebo či jednoducho chcel udržať Daniela čo najďalej odo mňa. To bolo hádam to najpravdepodobnejšie, veď nemal dôvod pomáhať mi po tom čo sa stalo. A zranená som vážne nebola.

Bolo to celé čudné.
Odviezli ma na iné oddelenie nemocnice, po zvážení že nie som nebezpečná pre okolie ani pre samu seba, ma dokonca ani nezavreli do takej tej kovovej klietky, Klietky pre bláznov. A že o tom normálne uvažovali…, to ma dosť urazilo. Je síce pravda, že som si konečne priznala, že potrebujem cudziu pomoc, aby som toto všetko prekonala, ale zase až tak preháňať to nemuseli.
Samozrejme, že ma na novom oddelení spoznali skoro všetci a takmer okamžite, čo ihneď vedeli všetky bulvárne média. A tak mi pred dvere izby museli postaviť ochranku. Aby nedobehli až ku mne a nerozdriapali ma na kusy. Ako zvieratá.
Veľmi rýchlo sa roznieslo, že ma tam premiestnili zo psychiatrického oddelenia a až vtedy sa začalo to pravé divadlo. Musela som zavolať Noahovi, nech mi vybaví súkromnú izbu a vlastných ochrankárov. Lebo to sa vážne nedalo inak zvládnuť. Závesy som musela mať stále zatiahnuté, aby ma nikto neodfotil ani cez okno. Do izby mi priviezli aj televízor,aby som mohla sledovať všetky tie úžasné reportáže. Ako som sa seriózne pomiatla, ako som si pri úteku z ústavu spôsobila otras mozgu a preto ma teraz stráži bezpečnostná služba na lôžkovom oddelení aby som nikomu, ale hlavne sebe nemohla ublížiť. Lebo zo zdrojov blízkych známej modelke sa dozvedeli, že mám samovražedné sklony…
Bulvár bol fascinujúci. Ako vždy. Totálne vymyslené príbehy, čo sa zrodili v tých najkreatívnejších hlavách novinárov, mátali verejnosť. Fantastické príbehy boli vždy populárne. A čím boli neuveriteľnejšie, tým sa stávali žiadanejšími. A ja som bola ako štvaná zver pripravená na odstrel.
Na jednej strane to bolo fajn. Aspoň sa o mne písalo. Zostávala som v povedomí, ľudia stále vedeli, že existujem. A to je dôležité. Len keby žurnalisti vedeli dodržiavať istý odstup, keby vedeli kde je tá pomyselná čiara súkromia a nesnažili sa ju stále prekročiť.

„Vy ma nechcete pustiť?! Viete kto som?“ začula som krik spoza dverí.
Trochu som sa usmiala, hneď som spoznala, kto to je. Takto sa rozčuľovať a vyhrážať svojím postavením, ktoré zďaleka nebolo až také úžasné, vedel jedine Noah.
„Toho môžete pustiť,“ skríkla som a o chvíľu vkročil do izby.
„No chápeš to?,“ usmial sa a mieril ku mne, s veľkou kyticou ruži v ruke.
Ako som ja neznášala ruže…A nikdy som mu to nepovedala, už dlho som nestála o to aby mi nosil kvety. A keď už to muselo byť, nech boli radšej také, aké sa mi nepáčia. Nech som sa zbytočne nemusela zamýšľať nad tým, či to niečo znamená. Pre mňa, samozrejme.
„Ahoj,“ vtisol mi ľahkú pusu a ja som sa nestihla ubrániť.
Už bol čas povedať mu, že je koniec. Že to tak už vlastne značne dlho bolo, len on si to akosi nestihol všimnúť. Naozaj bolo načase všetko uviesť na pravú mieru, spomenúť si na pekné chvíle, ktoré sme spolu zažili, poďakovať za tie skutočne pravé, krásne okamihy, keď som to aj ja ešte myslela vážne a on bol mojím veľkým učiteľom, a ukončiť tie súčasné, no pramálo hodnotné momenty, už len črepy z tej nepodarenej vázy, ktorá nikdy nebola taká aká mala byť, no aj tak bola fajn…Či som chcela alebo nie, Noaha som mala istým spôsobom rada, len ten spôsob nebol za celú tú dobu priveľmi silný a azda sa ani trošku nepodobal na ten, akým ho chcel mať on. Bolo mi ľúto, že to takto dopadlo, ale vskutku som vedela, že to ani inak skončiť nemohlo, Bol príliš iný, odlišný od mojej predstavy, čo vlastne slovo chlap znamená…
A navyše, už vôbec som nechcela ešte nejako zavádzať Daniela. To čo bolo medzi mnou a Jenkinsom, čo mu mohol doktor kedykoľvek povedať, bola dostatočne silná motivácia na to, aby už nič iné medzi nami dvoma nestálo. Aby som už nič iné medzi nás dvoch nepostavila ja
„Kde máš nejakú vázu?“ spýtal sa a ja som sa neubránila úsmevu.„To by si chcel trochu veľa“
Noah len mykol plecom, vzal poloprázdny pohár, čo som nechala na nočnom stolíku. Podišiel k umyvadlu, jeho obsah bez akejkoľvek otázky vylial a napustil čerstvú vodu. Bez slova sa vrátil späť, ruže vložil do pohára a oprel o stenu tak,aby ho neprevrhli. Trochu sa usmial nad tým, aký je vynaliezavý, pritiahol si stoličku a pozerajúc mi do očí si na ňu sadol.
„Dobré, nie?“ chcel počuť pochvalu, no ja som mu odpovedala protiotázkou:
„Noah, čo to robíš?“
Zarazil sa a v obrannom geste sa odtiahol dozadu. „To nemôžem svojej priateľke kúpiť kvety?“
„Ty si prišiel len kvôli tomu?“ spýtala som sa opäť, nie príliš prívetivým tónom.
„A aký iný dôvod na to potrebujem?!“ rozhorčene zvýšil hlas a vyskočil zo stoličky. „Chris, čo to má znamenať?“ Dlaňami som si pretrela tvár, hľadajúc najvhodnejšie slová. A nakoniec ma aj tak nenapadlo nič lepšie okrem obligátneho – „Musíme sa porozprávať…“
Jasné že vytušil o čo ide. Preto som sa ani nedivila keď mi zhrozene pozrel do očí, s nevyslovenou otázkou „Ty sa chceš som mnou rozísť?“ A ja som sa nezmohla na nič iné, ako na hlúpe jachtanie o tom, ako to už aj tak obaja dlho cítime a ako to nemá celé zmysel.
„To nemyslíš vážne!“ skočil mi do reči. „Ty si asi padnutá na hlavu!“
Nervózne sa začal prechádať po izbe. Zašiel k oknu, zastavil a o chvíľu sa obrátil späť ku mne. „Dali ti nejaké lieky?“ spýtal sa čo bol zrejme ten posledný pokus.
„Nie… Pozri,viem, že ťa to bolí a mňa to mrzí tiež, ale ja to myslím naozaj. A nie som pod vplyvom žiadnych liekov. Dlho som nad tým rozmýšľala a toto je to najlepšie riešenie…“
„Najlepšie riešenie?“ jeho hlas preskočil takmer až do fistuly. „Pre koho? Po tom všetkom, čo som pre teba urobil…“ pokrútil hlavou, pozrel do zeme. No o chvíľu opäť vzhliadol. S podlým výrazom v očiach…
„Kto si myslíš, že sa o teba ešte postará? Teraz keď si zavretá na psychiatrii. A ty to sama nevieš,“ vmietol mi do tváre.
„Dievča, ty si na móle bezo mňa skončila,“ tvrdo na mňa pozrel, kvety, ktoré ešte pred chvíľou aranžoval vo váze, zhodil aj s pohárom na zem a rýchlo odišiel. Samozrejme nezabudol tresnúť dverami, ako také malé hysterické decko…

Tuším mám novú záľubu – chodenie po doktoroch… Aby som všetko uviedla na pravú mieru – nerobím to samozrejme dobrovoľne, hypochonder sa zo mňa ešte nestal:) Len sa akousi zhodou okolností, alebo možno priamym zámerom vesmíru, nahromadili všetky nepotrebné kontroly…

Začalo to včera. O pól ôsmej som sa mala hlásiť na hematológii s podozrením na sido-nejakú anémiu. To mi síce zistila obvoďáčka ešte v marci, ale vtedy sa to pred odchodom na lyžovačku nestihlo – že lyžovačku, pekná irónia:)) – a potom boli tie problémy s kolenom akosi naliehavejšie. Tak som sa chcela v piatok objednať, na čo mi ohromne milá sestrička stroho zdelila že k pani primárke ( neviem prečo ma obvoďáčka poslala rovno k primárke?!) sa neobjednáva, je tam každý deň okrem štvrtka od pol ôsmej do pol dvanástej. Tak si to viete predstaviť,vrámci očakávania dlhočizného radu na smrť vyzerajúcich babiek, ktoré tam stepujú už od šiestej, som nahlásila v práci že prídem neskôr a modlila sa nech to vybavím aspoň do jedenástej… Dorazila som čosi po pól ôsmej a čuduj sa svete – bola som druhá…! Vážne som nechápala. Pani primárka mi akurát zobrala krv a poslala ma kadeľahšie s informáciou, že výsledky budú zajtra a nie, nemôžem si zavolať, musím si zase pekne osobne pre ne prísť. Šak čo, ľudia nemajú cez týždeň poránu čo robiť…

Tak som sa tam dneska objavila zase. A len preto, aby mi povedali, že výsledký nie sú až tak úplne v norme, ale že na bežné fungovanie organizmu to úplne postačí. Liečiť by sme to museli, až keby som sa rozhodla zase darovať krv. A tak vám poviem – ani ma nehne. Keď som tam išla prvý krát, tesne po dovŕšení osemnástky vrámci hesla ” keď už som právne dospelá, treba sa aj dospelo zachovať” bolo to hlavne kvôli tomu, že mne to neublíži a iným môže pomôcť. A na vlastnej koži som si overila, že to až tak neplatí… No čo, vidinu Janského plakety budem musieť zahnať preč nelákavou predstavou železitého vína(verte mi, to nikdy neskúšajte piť…) a krv pôjdem darovať už len v najnutnejších prípadoch keď sa nedajbože niekomu z mojich známych niečo stane a moja univerzálna nulka sa bude hodiť. Je to síce trochu škoda, ale čo už. Ládovať železité tabletky alebo olizovať klince kvôli tomu dobrovoľne nebudem…:)

Nasledovali štyri hoďky v práci. Potom už len tri, dve, hodinu a trištvrte, hodinu a pól, hodinu a štvrť, hodinu..a ďalej som to rátala na minúty:) Ale veľkým pozitívom bol výpadok prúdu. Zrazu sa len zhasli všetky počítače( a chvalabohu aj telefóny:)) a všetci sme sa potešili, že pri bagrovaní na stavbe 3nity na vedľajšom pozemku presekli kábel. Naše zbožné očakávania sa bohužiaľ nenaplnili, ale zase aj taká platená pólhoďka ničnerobenia poteší:)

Potom som išla k ďalšej doktorke – rehabilitačnej- na kontrolu. Na tú cestu nechcem spomínať. A dúfam že na tento vrcholne nepríjemný zážitok čoskoro zabudnem. Prepotila som na sebe totiž všetko. A keď hovorím všetko, myslím ÚPLNE všetko…Brrr, ani tri sprchy to zo mňa nezmyjú…

Pani doktroka mi povedala, že sa to vyvíja fajn, nech si užijem dovolenku a keby nedajbože boli ešte nejaké problémy, mám sa ozvať. Tak úprimne dúfam, že ju už neuvidím:)

A aby toho nebolo málo, tento týždeň ma ešte čaká aj kontrola u  úrazového chirurga, ktorý ma má v starostlivosti kvôli tomu kolenu…  Ešteže slovenské zdravotníctvo nie je úplatné, veď by som za tento týždeň už bola na mizine:D:D:D (smiech cez slzy, viem…)

Tak to je, môj milý blog, všetko čo mám momentálne na srdci. Tak dúfam, že sa už nebudeš cítiť tak zanedbane:)

Viem, že som sa tu pomerne dlhý čas neukázala, ale akosi nebola chuť. Tvoriť som veľmi netvorila a len tak písať sa mi nežiadalo… Mala som opletačky s tou nohou, veď ešte furt to nie je úplne v pohode. Dva mesiace nosíte ortézu, celé dni len sedíte na zadku, pretože akýkoľvek pohyb je pre vás značný problém. Dokonca aj vystúpiť z autobusu a prejsť si ten kilometrík domov…
Teraz chodím na rehabilitácium, poviem vám – celkom srandička…Na nohu mi dajú také dve prícucky a veselo si do mňa púšťajú elektrinu… Ešte, aby to lepšie vodilo, do tých prícuciek dajú mokré špongie… Kto videl Zelenú míľu sa iste zdesil spolu so mnou Ale strach netreba mať, nie je to bolestivé, veď toho  pól watu čo do na pustia, nestačí ani na to , aby sa mi postavili vlasy na hlave

Ale je to zážitok. Doteraz mi tie prísavky dávali len tak na nohu – na stehno a pod koleno- to bolo úplne v pohodičke. Ale dneska, vrámci liečby kĺbnych štrbín,  mi ich dali okolo kolena a to bolo pekne hnusné. Lebo som cítila ako mi ten prúd prechádza stredom kolena a tak nepríjemne to pichalo… Ale ako vravím, zážitok

Skúšky mám už, chvalabohu, za sebou, tak si môžem začať úžívať leto. Plávať ale normálne zatiaľ nemôžem, nohami mám povolený len kraul, takže vo vode budem vyzerať náramne vtipne. A čo, nech sa ľudia zasmejú, veď to je to najmenej – aspoň im zlepším náladu Len aby som sa nepritopila, neviem potom, kto by z tej vody lovil…:D

Dokelu, keby som na to mala nejaký rozumný dôvod, keby som aspoň tušila, čo je za tým, a vedela príčinu, dalo by sa to celé veľmi jednoducho a ľahko vyriešiť.  Vedela by som, kde je problém a našla by som spôsob riešenia. Ale nie. Zatiaľ tu len sedím za compom, počúvam svoju obľúbenú hudbu a napriek tomu sa mi derú slzy do očí…

A trochu sa bojím. Lebo viem, že sa vyžívam v teatrálnych gestách, najmä keď mám spleen. A strašne rada sa ľutujem, čo tento stav ešte predlžuje…

Naozaj sa asi vo mne skrýva trochu z narcisa.

A hlavne, čím je tento stav dlhší, tým je väčšia pravdepodobnosť, že zase niečo vyvediem. A potom sa budem hanbiť. Na úprimnosti nie je nič zlé, len mám pocit, že ľudia jednoducho nie sú pripravení prijímať také veľké dávky, ktoré im ja uštedrujem. A mne pripadajú úplne prirodzené…

Heh, géniovia bývajú nepochopení. Dokelu…nie trochu narcisa ale poriadny kusisko.

A možno z toho mi je smutno. Chcem niečo povedať, ale viem, že by zase na mňa ten dotyčný pozeral ako na blázna. Také veci sa proste nehovoria. Lebo nikto nechce počuť až takú…pravdu.

Áno, nikto nechce počuť “Osem rokov sme spolu chodili do triedy, zažili sme spolu toľko vecí… Ja som tvoja good mood, pamatáš? Spolu sme ohovárali Katku, aj keď ju obe v podstate milujeme. keď ťa frajer klamal v pre teba tak podstatnej veci, ja som bola tá, ktorá ti to povedala, keď všetci radšej mlčali. A to tiež len preto, že si sa ma priamo spýtala a ja som ti nechcela klamať. A strašne ma bolelo, keď som videla ako tomu nechceš veriť. Ako ma presviedčaš, že to tak nemôže byť… A napriek tomu si sa so mnou ďalej bavila. A teraz sme sa tri mesiace nevideli  a ty mi ani nenapíšeš na tom posratom icq, ktoré je zadarmo, aj keď ma tam vidíš skoro každý deň…”

Kto by to chcel počuť???

A vieš čo? Je mi jedno, kto áno a kto nie. Mńa mrzí, že práve ty nie.

Zase by si na mňa pozrela so zdvihnutým obočím, prípadne sa otočila na baby s veľavravným výrazom. A dodala by si poznámku, aký som ja riešič. Priznávam, som. A nepáči sa mi to, ale potrebujem to. A od toho sme kamarátky, že keď ja potrebujem niečo vyriešiť, rada ma vypočuješ…

A preto ti to ani ja nechcem povedať. Lebo snaha niečo zmeniť či len udržať človeka veľmi rýchlo opúšťa, keď z druhej strany nevidí odozvu. Nastupuje totiž hrdosť…

Cesta bola vážne úmorná, nudná a psychicky i fyzicky vyčerpávajúca, ale nakoniec sme sa, po hrozivo vyzerajúcich serpentínach, úspešne v našej karose dostavili až pred brány hotela. Štvorhviezdičkového… Síce mi hotel svojim zariadením a službami skôr pripomínal takú lepšiu ubytovňu a vážne netuším, kde vlastne toto štvorstupňové ocenenie získal, bola nám v podstate príjemne. A možno to nakoniec ani vôbec nemali byť hviezdičky ale snehové vločky….:-))

Prekvapením bola večera. Podávali sa štyri chody, predjedlo, ktoré nikde nebolo vypísané a nemohli ste si  tým pádom vybrať, potom prvý chod, kde sa nachádzali polievky a cestoviny. Hlavný chod ponúkal na výber 4 jedlá a nasledovali nejaké tie dezertíky. Nemilo som zistila, že zrejme bude treba oprášiť znalosti angličtiny z maturitnej otázky Food and drink, keďže som zprvoti len veľmi hmlisto tušila čo že je to ‘veal’ a k tomu ešte ‘escalope’… Keby bol lístok aj v inom jazyku ešte okrem taliančiny, svet by bol krásnejší a hlavne by nás prevádzkari ušetrili od takmer každovečerného vzrušenia, čože mi to dneska vlastne na tanieri prinesú:) Ale nakoniec som prudkou dedukciou vypátrala že to zrejme mal byť teľací rezeň, ale ak sa mýlim, dajte prosím vedieť. Alebo, viete čo, radšej nie, nevedomosť je zrejme predsa len sladšia a výhodnejšia

Ďalšia vec čo ma zarážala na večeri bola totálna absencia akýchkoľvek príloh. Aby nedošlo náhodou k omylu, šalátový bufet tam bol, ja mám skôr namysli zemiaky, hranolky, ryžu a podobne. Zrejme sa kuchári snažili pestovať medzi ubytovanými zdravý životný štýl, ale poviem vám, veľmi úspešní neboli, keďže skoro každý brblal, že čím má to mäso vlastne zajedať

Lyžovanie bolo krásne, svahy super, toľko lanoviek a vlekov som hádam za celý svoj doterajší život dokopy ani nevidela. Len škoda že som si hneď na konci druhého dňa natiahla kolenné väzy a na ostatných sa mohla pozerať tak akurát z okna… Ale zase mám o zážitok navyše, už viem, že si na svahu treba dávať sakra pozor, aby sa mi nedajbože znova niečo nestalo a potom po mňa nemusela chodiť horská služba. Lebo do toho lehátka s držadlami na oboch stranách, v ktorom ma viezli dolu svahom a takmer vyklopili v skoro každej zákrute, si teda už dobrovoľne neľahnem…Ono zase trošku adrenalínu nie je na škodu, ale vtedy som ho zrejme už v krvi mala až až a ešte stále zvažujem či im nenavrhnem, nech túto metódu používajú ako atrakciu a nie na zvážanie ranených zo svahu:)

Poviete si, normálka, lenže kupovanie akýchkoľvek nohavíc je pre mňa doslova horor. A vždy ma potom chytá poriadna depka…

Vďaka genetickej informácii od mojej mamy, babky a dokonca aj druhej babky trpím…ehm…nazvime to objemnejším pozadím Jasné že to nemôžem zvaľovať len na ne, ale tomu sa tuším vraví alibizmus a k nemu som sa už hneď v prvom príspevku priznávala A tak vždy, keď príde čas kedy je nutné kúpiť akékoľvek nohavice, chytá ma nepríjemný pocit… Proste nerada vidím všetky tie čísla do ktorých sa jednoducho nezmestím.

Vždy ma to donúti sa nad sebou zamyslieť – čo zase nie je až také zlé- a čo si budeme klamať, nie je to žiadna sláva… Je mi jasné, keď sa tak na seba pozriem do zrkadla, že by sa s tým čosi dalo porobiť. Ale ak sa mám priznať, absolútne sa mi nechce. Radšej budem vyzerať tak ako vyzerám a jesť všetko čo sa mi zapáči, ako sa trápiť s diétou a byť o tých pár kilo ľahšia… A cvičiť by som aj cvičila, len jaksi nie je ako. V Lozorne žiadne fitko ani telocvičňa nie je a teda aby som sa hodinu trepala vidlákom do mesta, niekde cvičila a potom sa taká upachtená zase hoďku vracala domov…ďakujem neprosím. Viem, že je to v podstate výhovorka, ktorou len zakrývam svoju slabú pevnú voľu a lenivosť, ale uznajte, vy by ste sa na to dali? A tak si vravím, kým sa zmestím do zrkadla (a pokiaľ je tou pod ktorou sa zlomila sedačka moja mama a nie ja:)), je to v pohode. Dokonca aj znesiem sprosto nepravdivé reči svojej stvoriteľky o tom ako s rastúcou hmotnosťou stúpa tlak a aký sa mi už robí podbradok… A to tiež len vďaka tej zlomenej sedačke, takže: ó, Bože, vďaka ti…

Treba však všetko uviesť na pravú mieru: Prvý týždeň som strávila v chatárskej oblasti zvanej Malá Lučivná neďaleko Dolného Kubína. Spoločnosť bola dobrá, s kamarátmi z vysokej bola dostatočná zábava, len škoda tej občasnej ponorky. A taktiež škoda, že neprišiel, čím padol celý môj skvostný plán nezabudnuteľne zapôsobiť a konečne ho lapiť do sietí ako pavúk malú mušku. S tým rozdielom, že ja by som si ho nedala na večeru….

Ale tých pavúkov tam bolo v skutku požehnane. Koľko vreskotu vzbudzovali… Okej, možno si poviete “no bóže, pavúčik”, ale keď nič netušiac vstúpite do kúpeľne o rozlohe 1,5×1,5 metrov a číha tam na vás päť asi dvojcentimetrových arachnidov, verte, že vám nie je všetko jedno…Keby aspoň neboli takí mäsití a chlpatí…. Fuj.

Ale prišli sme na vcelku úspešnú metódu eliminovania. Tak ak máte záujem, pri najbližšom stretnutí s podobnou háveďou môžte aplikovať nasledujúci postup. Je veľmi nenáročný na prostriedky, keďže na našej chate sa nenachádzalo takmer nič, čiže sme museli improvizovať. Ale už k postupu:

1. Identifikácia a lokalizácia nepriateľa. Môžte skúsiť aj zajačať, možno ho váš soprán paralyzuje, ale na úspešný výsledok tohto kroku by som sa nespoliehala.
2. Privolanie spolubojovníkov. Minimálny odporúčaný počet spojencov je dva, zo skúsenosti viem, že takmer vždy je jeden z “eliminátorov” akoby zhypnotizovaný zjavom daného arachnida a nezmôže sa na nič iné ako vreskot. Najmä keď sa začne objekt pohybovať.
3. Zhodnotenie situácie metódou brainstormingu(kto nevie o čo ide, nech si vyhľadá v príručkách o manažmente. V podstate ide o poradu, kde každý zo zúčastnených prednesie svoj návrh na vyriešenie, tieto návrhy sa navzájom skombinujú a následne sa vyberie najvhodnejšia alternatíva) a zabezpečenie tomu zodpovedajúcich prostriedkov eliminácie.
4. Ak pociťujete alarmujúci nedostatok zdrojov, nezúfajte. My sme napríklad použili záchodový sprej a/alebo repelent v spreji a lyžiarsku palicu.
5. Objekt eliminácie vystavíme účinkom spreja alebo repelentu. Neostýchajte sa použiť veľké množstvo prostriedku, avšak pri nadmernej aplikácii hrozí vdýchnutie výparov, takže odporúčam chrániť si dýchacie cesty. Ako veľmi účinná sa ukázala tzv. “krížová paľba”, čo v praxi znamená aplikáciu oboch prostriedkov v tom istom čase na ten istý objekt. UPOZORNENIE: objekt sa zmobilizuje a pravdepodobne padne na zem.
6. Nastáva fáza eliminácie číslo 2. Pohybujúci sa objekt sa snažíme zasiahnuť lyžiarskou palicou (veľmi účinné je zahnať arachnida do rohu a tam ho rozpučiť) alebo ak padne na zem, zašlapneme ho.
7. Fázu číslo 2 zopakujeme, aby sme si boli istí že objekt bol skutočne zničený. Veľmi vhodné je proces podporiť slovne, výrazmi typu “tu máš ty sviňa” a pod. Uvoľňuje to napätie a ostatným členom jednotky dáte znamenie, že sa úloha chýli ku koncu.
8. Eliminácia úspešne ukončená

Druhý týždeň som strávila neďaleko Ružomberku, na chate s rodičmi. Nastala bezbolestná detoxikácia od narkotík a iných návykových látok, podporená výbornou lyžovačkou.
Hmmm…nech mi ešte niekto po týchto dvoch týždňoch skúsi povedať, že mám bravčové stehná…